Ako sa na Slovensku žije Ukrajincom utekajúcim pred vojnou? Redaktorka portálu nm.sk Veronika Rendeková navštívila štyri integračné centrá na východe Slovenska patriace pod Slovenskú katolícku charitu a jedno materské centrum, ktoré založila Ukrajinka Viktória. Medzi navštívené boli aj Centrum podpory v Košiciach a v Prešove, ktoré patria pod Arcidiecéznu charitu Košice.
Presúvame sa o niekoľko stoviek metrov ďalej do ďalšieho integračného centra na Moyzesovej ulici, ktoré patrí pod Arcidiecéznu charitu Košice. Cez úzku chodbičku vchádzam do malej kancelárie, v ktorej sedia dve Ukrajinky. „Ja som Halia, prekladateľka, a toto je Olena, psychologička,“ predstavujú sa. Spolu čakáme ešte na hlavnú koordinátorku Natáliu. O malú chvíľu vstupuje do kancelárie žena v bielom, s krátkymi vlasmi a žiarivými modrými očami. Na prvý pohľad vyzerá ako študentka, v skutočnosti je to už matka dvoch detí.
Sediac oproti nim cítim, že tento náš rozhovor bude náročný. Vôbec netuším, čím všetkým si tieto ženy prešli, vnímam však silu, odhodlanie a z výrazov ich tvárí aj istú hrdosť, s akou som sa dávno nestretla.
Natália mi začína predstavovať chod centra a z jej slov usudzujem, že komunita, ktorá sa tu vytvorila, je veľmi vitálna a kreatívna. „V rámci zvládania stresu sa v našom centre venujeme okrem iného aj arteterapii, joge či zumbe. Ľudia tieto pohybové aktivity veľmi radi vyhľadávajú. Jedna členka priniesla z Ukrajiny dokonca takmer celú svoju knižnicu a teraz si jej knihy medzi sebou požičiavame. Venujeme sa tiež modelovaniu z hliny,“ vysvetľuje Natália, ktorá mala na Ukrajine pred vojnou svoj vlastný ateliér.
Otvorila ho deň pred vypuknutím vojny a hneď na druhý deň ho zatvorila. Invázia nateraz prekazila jej sen. Umeniu sa však snaží naplno venovať práve tu cez rôzne aktivity pre deti a mládež, ale aj starých ľudí. Teší ju zároveň pozitívna spätná väzba.
„Ľudia chcú tvoriť a niečím prispieť. Sami často iniciujú rôzne aktivity. Najnovšie chceme niečo vymyslieť aj pre seniorov. Máme tu pána, ktorý je na Ukrajine veľmi známy. Hral totiž v jednom slávnom vojnovom filme. Rád by spoločné stretnutia pri čaji či káve spestroval hrou na gitare,“ dodáva.
Pýtam sa aj na budúcnosť. Reaguje psychologička Olena. „V tejto situácii nikto nechce myslieť dopredu. Musíme si však uvedomiť, že iný život mať nebudeme a prežívame novú realitu, s ktorou musíme ísť ďalej, spoliehajúc sa na vlastnú vnútornú silu. Sme silný národ, vieme a chceme pracovať a nebudeme čakať, že nám padne pomoc z neba, prispôsobíme sa zmenám a táto skúsenosť vojny bude pre nás podnetom k niečomu novému,“ hovorí odhodlane.
Nedá mi nespýtať sa na ich osobnú skúsenosť a ako sa vôbec dostali na Slovensko. „My sme pricestovali v marci z mestečka Černyhov, ktoré leží na hranici s Bieloruskom,“ opisuje Olena. „Bolo to jedno z prvých okupovaných miest, odkiaľ sa ruské vojská chystali na Kyjev. Keď sme jedného dňa čakali v rade na checkpointe, náš syn začal veľmi silno plakať, a tak sme sa museli vrátiť. O pár dní nato, keď sme to šli vyskúšať znovu, všetko bolo zbombardované. Rovnako tí, ktorí sa odtiaľ snažili odísť,“ plače.
Olene aj s deťmi sa napokon podarilo docestovať, manžel ostal na Ukrajine. „Keď som na slovenských hraniciach videla nápis Vitajte, tu ste v bezpečí, boli to tie najdôležitejšie slová, ktoré som vtedy potrebovala počuť,“ dodáva potichu.
„Všetci sme zažili ten pocit, keď k vám niekto príde ako anjel a povie vám, že bude všetko v poriadku,“ dopĺňa Halia, ktorá pred ruskými vojakmi utekala z Kyjeva. Na Slovensko sa rozhodla prísť, lebo nemala problém s jazykom. V minulosti pracovala na Veľvyslanectve Slovenskej republiky a neskôr sa zamestnala ako prekladateľka.
Natália, ktorá kedysi pracovala v médiách a angažovala sa aj v boji proti korupcii, utekala vo svojom živote už druhý raz. Prvýkrát po okupácii Krymu, keď bola tehotná, a teraz. „Pochádzam z Donecka, a keď to vypuklo, nečakali sme ani chvíľu, vedeli sme, že vojna sa tak skoro neskončí. Pochopili sme, že sme zodpovední za nás život a život našich detí. Nikto iný nemôže vyriešiť naše problémy, len my,“ prezrádza a na záver nášho stretnutia dodáva:
„Chcela by som sa veľmi poďakovať Slovákom, ktorí nám pomohli. Hoci hovoríme rôznymi jazykmi, niečo nás predsa len spája. Ľudskosť, ktorú ste nám prejavili. To je to, čo pomôže premôcť šíriace sa zlo. Som za vašu podporu veľmi vďačná a Ukrajincom by som chcela odkázať, aby sme spolupracovali, vytvorili komunity, navzájom sa podporovali a sami boli aktívni, pretože táto vojna sa tak skoro neskončí.“
Sedíme v rozhorúčenom autobuse smerujúcom do Prešova a spolu s koordinátorkou Dominikou z charity debatíme o nezmyselnosti vojny i o tom, koľko „neveriacich Tomášov“ máme medzi sebou.
Konečne sme v Prešove. MHD-čkou sa presúvame do centra mesta, kde už na nás čaká koordinátorka ďalšieho centra Jana Kováčiková. O malú chvíľu prechádzame cez menší dvor, kde si v tieni pod stromami niekoľko návštevníkov vychutnáva poobedňajšiu kávu. Zostupujeme dolu schodmi do menšej jedálne s kuchynkou. Víta nás skupinka príjemne naladených žien, poväčšine Ukrajiniek.
„Jedli ste niečo, dievčatá?“ – pýtajú sa, ešte sme si ani len nezložili veci. „Dáte si výborný boršč,“ nečakajú na odpoveď a už nás so všetkou pohostinnosťou usádzajú za stôl. V tejto jedálni sa varia ukrajinské jedlá pre desiatky ľudí každý deň. Vychutnávajúc si ukrajinskú špecialitu, púšťame sa do reči s troma pracovníčkami centra. Všetky sú Ukrajinky.
„Keď k nám prídu naši, tu im dáme vždy teplú polievku, usmejeme sa na nich, zaspievame si. Cítia sa tu dobre,“ vysvetľuje mi Yevheniia, ktorá s nápadom rozdávať polievku prišla ako prvá. Podľa nej je to často práve domáca strava, ktorá v ľuďoch navodí pocit domova.
Aj tu v Prešove sa podľa rozprávania žien vytvorila silná komunita, kde si ľudia navzájom pomáhajú. „Ja sama som zažila nezvyčajnú skúsenosť, keď mi po vypuknutí vojny zavolala na mobil neznáma žena,“ hovorí Yevheniia. „Stála v kolóne pred hranicami a prišlo jej veľmi zle. Prosila ma o pomoc, a tak som zavolala mojej kamarátke, ktorá v tom istom čase čakala na hranici. Na Slovensko prešli spolu. Do dvoch hodín táto neznáma tehotná žena pila u mňa v kuchyni čaj. Dodnes neviem, odkiaľ mala moje číslo,“ prezrádza s prekvapením v tvári sympatická mladá žena.
Všetky sedíme na okamih mlčky. Po chvíli sa pýtam na pomoc zo strany Slovákov. „Na začiatku nám pomáhali mnohí slovenskí dobrovoľníci. Potom pomoc trošku zoslabla, ale inak to ani nemôže fungovať. Nie je to ich vojna,“ dodáva Yevheniia.
Ako sa ďalej dozvedáme, ani v tejto komunite sa o budúcnosti veľmi nepremýšľa. „Žijeme tu a teraz. Treba sa prispôsobiť a učiť to aj naše deti. Nič v živote nie je nemenné. Vlastne, jedinou našou istotou je, že sa stále budú diať nejaké zmeny,“ delí sa o svoj jasný životný postoj Ukrajinka Alena. Zo svojej krajiny utiekla s dvoma deťmi a vďaka dobrote jednej slovenskej rodiny sa pomerne rýchlo postavila na nohy. Dnes v centre pracuje ako psychologička.
Dojedáme polievku, chvíľku však ešte ostávame sedieť. V prítomnosti týchto žien sa cítime viac ako dobre. Hovoríme o práci, výzvach a ťažkostiach, únave, ale aj pekných momentoch. Dokonca sa spolu smejeme. Ak by niekto videl tento výjav plný srdečnosti a ženy, ktoré tu svojimi rukami a vrúcnym úsmevom vytvárajú kúsok domova, sotva by povedal, že za to všetko môže vojna.
Aby sme aj naďalej mohli stáť blízko pri človeku a konať dobro, potrebujeme vašu podporu.
