Hospic Matky Terezy

Hospic Matky Terezy, prvý hospic na Slovensku, je miestom na dôstojné prežitie posledných chvíľ nevyliečiteľne chorých ľudí. V hospici sa zameriavame na paliatívnu starostlivosť, ktorá sa snaží uľaviť od bolesti. Pacientom nesľubujeme uzdravenie, ale prinášame nádej. Zmierňujeme bolesť, rešpektujeme ľudskú dôstojnosť a do posledných chvíľ stojíme blízko pri človeku. V hospici je zaregistrovaný aj Dom ošetrovateľskej starostlivosti.

V-hospici...

Nova-strecha-HMT

Doprevadzanie-3

  • komplexnú hospicovú a paliatívnu starostlivosť na vysokej úrovni s multidisciplinárnym tímom,
  • ústretový liečebný režim prispôsobený potrebám pacienta a ošetrovateľská rehabilitačná starostlivosť,
  • uspokojovanie biologických, sociálnych, psychologických a duchovných potrieb pacientov,
  • spoluprácu s príbuznými a blízkymi priateľmi pacienta,
  • podmienky pre ústretový návštevný režim s možnosťou pobytu príbuzných v hospici,
  • doplnkové služby a aktivity realizované vďaka pomoci dobrovoľníkov.
  • 20 polohovateľných lôžok v dvojposteľových izbách,
  • priestranná terasa a pekné nádvorie s bezbarierovým prístupom,
  • ubytovacie priestory pre príbuzných pacienta,
  • Kaplnka Božieho milosrdenstva, ktorá je miestom modlitby, meditácie a miestom na vysluhovanie sviatostí,
  • spoločenská miestnosť,
  • miesto, kde nájde chorý pochopenie a spolucítenie zo strany personálu hospicu a kde môže kedykoľvek prísť aj rodina podporiť a sprevádzať svojho blízkeho na ťažkom úseku života. 
  • vytvárať atmosféru lásky, pokoja, radosti a nádeje,
  • zachovávať dôstojnosť pacienta a jeho právo na život až po prirodzenú smrť,
  • zmierňovať ťažkosti i bolesti pacienta a dosiahnuť maximálne možnú kvalitu života,
  • rešpektovať slobodné rozhodnutie pre duchovné potreby pacienta a sprevádzať ho na ceste do večnosti,
  • stáť pri pacientovi v posledných chvíľach, aby spoločnosť a ľudský dotyk boli pevným bodom v okamihu zomierania.

Izba-pacientov

Pacient-v-hospici-1

Kaplnka-Bozieho-Milosrdenstva

Hospic

Hospicovú starostlivosť upravuje zákon § 7 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkov, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov je samostatné zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti. Podľa neho hospic garantuje pacientovi, že nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou, vždy bude rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť a v posledných chvíľach života neostane sám.

Domov ošetrovateľskej starostlivosti

Dom ošetrovateľskej starostlivosti (DOS) je zdravotnícke zariadenie podľa zákon § 7 ods. 4 písm. d) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkov, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov je samostatné zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti.

V DOS sa poskytuje nepretržitá ošetrovateľská starostlivosť, ošetrovateľská rehabilitácia a služby s nimi súvisiace osobám, ktorých zdravotný stav vyžaduje nepretržité poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti dlhšie ako 24 hodín, pričom si nevyžaduje sústavnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú lekárom a nie je možné ju poskytovať v prirodzenom sociálnom prostredí.

História vzniku hospicu
  • Myšlienka výstavby charitného zariadenia v Bardejove vznikla v roku 1992 a postupne sa stala jej prioritou. Tú uvítala a ochotne podporila rímskokatolícka cirkev poskytnutím budovy bývalej školy spolu s pozemkom v prímestskej časti Bardejovská Nová Ves.
  • Z poverenia arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča sa výstavbou tohto diela začala zaoberať arcidiecézna charita Košice pod vedením vtedajšieho riaditeľa Ing. Jána Deča v úzkej súčinnosti s vtedajším dekanom dr. Jozefom Jurkom.
  • Najskôr to bola snaha zariadenie pre seniorov s nákladom cca 1,6 milióna Sk. Tento zámer sa však nevydaril, pretože sa zistilo, že budova je v nevyhovujúcom stave, a tak sa musel vypracovať nový projekt, už s rozpočtom cca 10 miliónov Sk.
  • 24. novembra 1997 Mons. Alojz Tkáč požehnal základný kameň i celé stavenisko budovy s kapacitou 15 lôžok.
  • V januári 1998 už začala konať stavebné práce firma Rekostav, a.s., Bardejov, ktorá však skrachovala a stavba sa zastavila. O projekt sa začalo zaujímať aj zahraničie (finančne ho podporili z Nemecka a Holandska), čo dalo podnet na zvýšenie kapacity na dnešných 20 lôžok. Predpokladané náklady tým však narástli na cca 20 miliónov Sk.
  • Podarilo sa nájsť firmu, Horizont-Vertikal, s.r.o., zo Svinej, ktorej sa po mnohých úskaliach technického i finančného charakteru podarilo hospic za stavebného dozoru Ing. Daniela Fecka dobudovať.
  • Po kolaudácii ho požehnal vtedajší arcibiskup-metropolita košickej arcidiecézy Mons. Alojz Tkáč 16. septembra 2002 a do prevádzky bol uvedený 1. júla 2003 svojím zriaďovateľom, Arcidiecéznou charitou Košice.
Patrón zariadenia: Matky Tereza
  • Bola zakladateľkou rehoľného rádu Kongregácia misionárok lásky a nositeľkou Nobelovej ceny za mier.
  • Jej matka Drane pochádzala z mesta Gjakovë (v dnešnom Kosove), otec Nikollë bol majiteľom drogérie a zomrel, keď mala Agnes 8 (podľa iných zdrojov 7 až 10) rokov. Mala dvoch súrodencov – brata Lazëra a sestru Age. V náboženskej výchove zohrali významnú úlohu nielen rodičia, štátne gymnázium, či Mariánska kongregácia, ale aj juhoslovanskí jezuiti, hlavne Franjo Jambreković, ktorý jej čítal listy misionárov z Indie už ako dvanásťročnej.
  • Ako osemnásťročná premýšľala o svojej budúcnosti. Zvláštnym spôsobom sa znova stretla s listami, v ktorých boli kázne jezuitských misionárov z Indie. Túžila po misiách, ale nechcela byť rehoľníčkou. Keď premýšľala, ako by sa dostala do Indie, jediné východisko bolo vstúpiť do rehole. Jezuiti jej sprostredkovali kontakt s loretskými sestrami (IBVM – Institut Beata Virgine Maria) v Írsku, ktoré mali v Bengálsku misijné stanice.
  • 29. novembra 1928 odišla do kláštora Loreto v Rathfarnham, Dublin; odtiaľ do Indie (1. decembra 1928), kde začala svoj noviciát v Dárdžilingu (Darjeelingu) spolu s juhoslovanskou spolusestrou Máriou Magdalénou. Tam Agnes dostala rehoľný habit, a dala si meno Tereza z úcty ku sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša (6. január 1929). Po zložení sľubov sa stala učiteľkou zemepisu a dejepisu na St. Mary´s High School v Kalkate. Zároveň študovala, aby dosiahla magisterský titul a stala sa riaditeľkou školy. 24. mája 1931 zložila prvé sľuby a 24. mája 1937 zložila večné sľuby v Dárdžilingu za prítomnosti arcibiskupa Ferdinanda Periera SJ.
  • Keď Matka Tereza oslavovala 36 rokov, v Kalkate sa politická situácia zostrila a po menších vzburách medzi hinduistami a moslimami vypukla 16. augusta 1946 posledná, najkrvavejšia z nich. Po krviprelievaní a mučení najchudobnejších Matka Tereza začala uvažovať o svojom živote a jej pravej cesty. 10. septembra odišla do Darjeelingu na duchovné cvičenia, aby si ujasnila svoje povolanie. Pri odchode sa na stanici v Kalkate ocitla medzi chudobnými a jeden z nich kričal, že je smädný a hladný. Jeho slová jej počas duchovných cvičení rezonovali v ušiach. Keď sa vrátila do Kalkaty bola rozhodnutá o zmeniť svoj život.
  • V januári 1948 požiadala svoju predstavenú o dovolenie žiť mimo kláštora a pracovať v kalkatských chudobných štvrtiach; o mesiac neskôr si vyžiadala povolenie z Ríma. 18. augusta 1948 odišla z rehole Loretániek a obliekla si biele sárí s belasým okrajom a krížom na ramene. Odišla na tri mesiace do Patny k lekárskym misionárkam na ošetrovateľský kurz. V decembri sa vrátila do Kalkaty a bývala u malých chudobných sestier. 21. decembra 1948 otvorila prvú školu v chudobnej štvrti Moti Jheel.
  • 7. októbra 1950 bola schválená nová Kongregácia misionárok lásky (rehoľná skratka MC; ľudovo: sestry Matky Terezy) so sídlom v Kalkate. Pridala si k rehoľným sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) ešte štvrtý sľub: poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším. 1. februára 1965 sa sestry stali rehoľnou spoločnosťou s pápežskými právami. V roku 1976 založila Matka Tereza na žiadosť amerických biskupov kontemplatívnu vetvu rehole Sestry Slova. V roku 1997 sa zo zdravotných dôvodov vzdala misie a na jej miesto nastúpila sr. Nirmala MC.
  • Zomrela 5. septembra 1997 vo veku 87 rokov. Jej telo ležalo v chráme sv. Tomáša celý týždeň pod sklom, zahalené štátnou indickou vlajkou.