Samozrejme, vnímajú, že som rehoľná sestra. Už svojím oblečením a závojom vzbudím ich pozornosť. Niekedy mi povedia: „Zavolajte mi prosím sestru.“ Tak im odpoviem: „Stojím pri vás, čo potrebujete? S čím vám pomôžem?“ Stalo sa mi, že ma poslali z izby preč a nepriali si, aby som k nim chodila. Asi sa zľakli duchovnej osoby. Sú to často predsudky, ktoré ich k tomu vedú. Myslia si, že rehoľná sestra je zatvorená za hrubými múrmi a má sa len modliť. Nevedia, že som aj zdravotná sestra. Preto som pri ich lôžku. Samozrejme, niekedy si to vyžaduje čas. Chvíľu trvá, kým sa medzi nami vytvorí určitý vzťah. Ale mám aj úsmevné príbehy. Mali sme jednu pani, ktorá patrila k Jehovovým svedkom. Ráno, keď som prebrala službu, som sa jej šla predstaviť, kto som a čo robím v hospici. Hneď na začiatku rozhovoru mi povedala: „Aká ste pekná.“ Sú ľudia, ktorí sú veriaci, majú v rodine kňazov, sestry. Tí sa okamžite, pri prvom kontakte, prihlásia k svojej viere. To je veľmi milé spoznanie a lepšie sa vytvára vzťah a spolupráca.