- Kedy a prečo ste sa rozhodli svoj život naplno zasvätiť reholi?
Už desať rokov stojí pri lôžku umierajúcich v Hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. V posledných chvíľach pacientov drží za ruku s ružencom v ruke. Svoj život zasvätila reholi Congregatio Jesu, a zároveň vykonáva prácu zdravotnej sestry. Ako spája zasvätený život so zdravotnou starostlivosťou o umierajúcich nám priblížila Gabriela Semanová – sestra Bohuslava CJ.
Už v útlom veku som pociťovala duchovné volanie, ktoré je až nepochopiteľné. Ako dieťa som zatúžila stať sa zasvätenou osobou. Podporou a oporou mi boli v prvom rade moji rodičia, ktorí mi darovali vieru. Neskôr na základnej škole som spoznala spoločenstvo saleziánov a saleziánok, ktorí ma viedli duchovne. V tom čase bola hlboká totalita. Tajne sme sa stretávali v bytoch alebo v kostoloch. Organizovali krásne výlety, tajne sme to skombinovali s účasťou na miestnych odpustových slávnostiach. Po základnej škole prišla otázka, kam na strednú školu. Tú mi vybrala mamka, pretože ma veľmi dobre poznala. Rozhodla, že pôjdem na zdravotnú školu. Práve v tom čase, počas štúdia na strednej škole, som spoznala sestry z Congregatio Jesu. Od prvého kontaktu ma oslovila ich spiritualita. Predovšetkým duchovné cvičenia od sv. Ignáca. Jezuitská charizma ma doteraz hlboko napĺňa. Imponuje mi ticho, vnútorné rozlišovanie a modlitba. V podstate som cítila povolanie a išla som za svojím hlasom, ktorý som počula a rozpoznala.
Úplne. Neviem si predstaviť, že by som pracovala v inej profesii. Musím svoju vieru pretaviť do konkrétnych činov. Z rehoľného života čerpám Lásku, ktorú rozdávam medzi svojich blížnych a nielen v zdravotníckom prostredí.
K tejto práci som sa dostala, keď som sa pripravovala na večné sľuby. Bolo to v Zborove, kde sme mali formáciu. V rámci programu som mala možnosť nahliadnuť do bardejovského hospicu, ktorý vtedy vznikal ako úplne prvý hospic na Slovensku. Práca ma oslovila práve v tom, že ide o zdravotnícke zariadenie, kde sa staráme o telo, ale aj o dušu.
Samozrejme, vnímajú, že som rehoľná sestra. Už svojím oblečením a závojom vzbudím ich pozornosť. Niekedy mi povedia: „Zavolajte mi prosím sestru.“ Tak im odpoviem: „Stojím pri vás, čo potrebujete? S čím vám pomôžem?“ Stalo sa mi, že ma poslali z izby preč a nepriali si, aby som k nim chodila. Asi sa zľakli duchovnej osoby. Sú to často predsudky, ktoré ich k tomu vedú. Myslia si, že rehoľná sestra je zatvorená za hrubými múrmi a má sa len modliť. Nevedia, že som aj zdravotná sestra. Preto som pri ich lôžku. Samozrejme, niekedy si to vyžaduje čas. Chvíľu trvá, kým sa medzi nami vytvorí určitý vzťah. Ale mám aj úsmevné príbehy. Mali sme jednu pani, ktorá patrila k Jehovovým svedkom. Ráno, keď som prebrala službu, som sa jej šla predstaviť, kto som a čo robím v hospici. Hneď na začiatku rozhovoru mi povedala: „Aká ste pekná.“ Sú ľudia, ktorí sú veriaci, majú v rodine kňazov, sestry. Tí sa okamžite, pri prvom kontakte, prihlásia k svojej viere. To je veľmi milé spoznanie a lepšie sa vytvára vzťah a spolupráca.
Áno, túžia a musím podotknúť, že veľmi. Sú to často ľudia, ktorí trpia samotou a nezáujmom od najbližších. Veľmi túžia po akomkoľvek rozhovore. Hlavne chcú povedať to, čo ich najviac trápi. Potrebujú sa vyrozprávať i vyžalovať. Mnohokrát im pomôže už len to, že ich vôbec niekto konečne vypočuje.
Ľudia sú v tej chvíľke odkázaní na pomoc iného. Musí byť rešpektovaná ich intimita. To je bod, v ktorom každému človeku dobre padne, keď je s ním zaobchádzané ľudsky. Snažím sa priniesť pacientom pokoj, požehnanie a nádej do ich sŕdc.
V prvom rade mi dáva zmysel, že slúžim ľuďom. Aj keď je to niekedy veľmi náročné, zodpovedné a unavujúce. Obohacuje ma to v tom, že je prepojená starostlivosť o telo, a zároveň aj o dušu človeka. A to ma hlboko napĺňa. Nie je to len o výkone odborných činností, ale o ľudskosti a empatii. Ľudia sú v tej chvíľke odkázaní na pomoc iného. Musí byť rešpektovaná ich intimita. To je bod, v ktorom každému človeku dobre padne, keď je s ním zaobchádzané ľudsky. Snažím sa priniesť pacientom pokoj, požehnanie a nádej do ich sŕdc. A tak, ako sa človek nahý a bezmocný rodí na tento svet, tak aj odchádza: bezbranný pred Nekonečným tajomstvom, ktoré prichádza v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu.
Mnoho z pacientov nerozpráva alebo nereaguje. Napriek tomu je modlitba, dotyk a komunikácia s nimi nesmierne dôležitá. Oni počujú hlas, vnímajú, že niekto je s nimi a drží ich za ruku. Aj keď je to bez spätnej väzby náročné. Pacienti nám neodpovedia a ani sa neprejavia nejakým spôsobom. Ale vieme, že dotyk a slovo je pre nich dôležité.
Každý si uvedomuje, že na smrteľnej posteli je sám a nikto túto poslednú etapu nemôže preskočiť alebo predať inému. Keď pripravujem druhých na smrť, pripravujem aj samú seba. V tomto mi táto skúsenosť určite pomáha. Pripraviť sa na deň, kedy aj ja budem ležať na lôžku, budem zomierať.
Každý si uvedomuje, že na smrteľnej posteli je sám a nikto túto poslednú etapu nemôže preskočiť alebo predať inému. Keď pripravujem druhých na smrť, pripravujem aj samú seba. V tomto mi táto skúsenosť určite pomáha. Pripraviť sa na deň, kedy aj ja budem ležať na lôžku, budem zomierať. Je to pre mňa veľkým obohatením prežívať smrť spolu s nimi. Určite najsilnejším zážitkom je spoločná modlitba s umierajúcim. Vtedy zapálime sviecu a vnímame to ticho a hĺbku vnútorného pokoja. Zastaví sa čas a máme pocit, že to miesto je posvätné. Máme čas na svoju reflexiu, prehodnotenie svojho života. A potom samotný priebeh smrti. Ak vidíte posledný nádych a výdych a ste pri ňom. Prechod do večnosti je zakaždým silným momentom. Je to ohromujúce, keď máte tú možnosť byť a sprevádzať človeka v okamihu, keď odchádza do večnosti. Je to neopísateľne silné odovzdať Bohu človeka.
Niekedy je oveľa náročnejšie rozprávať sa s rodinou ako so zomierajúcim. Ten cíti, že sa jeho čas blíži. Snaží sa nájsť vzťah k Bohu. Lúči sa s rodinou i sám so sebou. Dáva si do poriadku zmeškané a nevyriešené veci. Avšak rodina a príbuzní často od nás čakajú zázraky, aby sme ich blízkych postavili na nohy a vyliečili. Nedokážu prijať, že ich milovaný zomiera. Nechápu ťažký stav a diagnózu pacienta, ktorú sa im pokúšame citlivo, ale hlavne pravdivo vysvetliť.
Samozrejme, aj my celú situáciu vnímame. Hospic máme zatvorený a príbuzní nemôžu chodiť na návštevy. Preto sa snažíme nahrádzať aj prácu príbuzných a oveľa viac sa pacientom venujeme. Napríklad pokiaľ vidíme, že posledné hodiny a minúty prichádzajú, robíme opatrenia a voláme príbuzného k lôžku. Zabezpečíme, aby sa s pacientom videli a rozlúčili cez sklo alebo sprostredkujeme telemost prostredníctvom tabletov a mobilných telefónov.
