Toto je príbeh mojej kolegyne, rehoľnej a zároveň zdravotnej sestry Bohuslavy z Hospicu Matky Terezy, ktorý ma prinútil priznať si krehkosť života. Niečo, čo berieme ako samozrejmosť, môže v okamihu pominúť. Stojím v tichu izby a premýšľam. Sme ochotní priznať si pominuteľnosť okamihu, dneška, krásnej chvíle či nášho života? A čo odchod milovaného a následná samota? Sme pripravení na niečo trvalé, nekonečné a večné? Priznávam sama pred sebou, v nahote pred Jeho tvárou, bojím sa. Tma a ticho v izbe sa stupňuje, keď zrazu záblesk svetla. Spomeniem si na príbeh sestry Bohuslavy a rozmýšľam, že aj ja by som chcela mať niekoho, kto ma v pravú chvíľu odchodu chytí za ruku. Niekoho, kto mi pošepká: „Neboj sa.“
A takéto svetlo nádeje dávajú pacientom v posledných dňoch v Hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. Medzi múry tohto prvého slovenského hospicu sa dostaneme prostredníctvom sestry Bohuslavy a jej poslania. A možno si tak spoločne priznáme, že smrť je len dočasná zastávka.