Aktuality

Čo máme nové?

Katarína Kolačkovská: Koniec nám oznámili cez videohovor, nastalo ticho

pridal: Silvia Hrabčáková | dátum: 16. januára 2021 | kategória: Rozhovor

Vznik charitného domu vo Vojčiciach v okrese Trebišov je spojený s nadšením dobrovoľníkov. Jedným z nich bola aj KATARÍNA KOLAČKOVSKÁ, ktorá dnes pôsobí ako vedúca tohto zariadenia. Na začiatku boli návštevy chorých v nemocniciach, na konci boj o záchranu zariadenia, ktorý sa nateraz podarilo vyhrať. Otvorené zostáva do mája, potom sa jeho finančná situácia opäť prehodnotí.

Charitný dom vznikol pred dvadsiatimi rokmi, ale predchádzali mu vaše dobrovoľnícke aktivity v nemocnici.

Boli to krásne časy. Každá spomienka na moje dobrovoľnícke začiatky na charite pre mňa znamená návrat ku koreňom. Znova si pripomínam, prečo sme do toho išli a aká bola naša hlavná motivácia. Takýto návrat ku koreňom je pre mňa zároveň impulzom a povzbudením do ďalšej práce. Za myšlienkou vzniku Charitného domu sv. Edity Steinovej stála Farská charita Trebišov, kde som pôsobila. V čestnej funkcii vedúcej farskej charity som dobrovoľne slúžila popri zamestnaní. Tam som sa zoznámila s projektom Slovenskej katolíckej charity s názvom Návštevná služba v nemocnici. Projekt ma okamžite chytil za srdce.

Ako sa z návštev zrodila myšlienka založenia charitného domu?

Na oddelení sme sa stretávali aj s pacientmi, ktorí nemali nikoho, prípadne rodina o nich neprejavovala žiadny záujem. Občas sa zdôverovali s obavami z návratu do prázdneho domu či bytu, kde sa o nich nebude mať kto postarať. Podobné skúsenosti sme mali aj z opatrovateľskej služby v domácnosti, ktorú poskytovala farská charita. Samotná donáška obeda, zabezpečenie nákupu, liekov či upratovanie domácnosti už pre mnohých klientov nepostačovala. Ich vek a zdravotný stav si vyžadoval celodennú starostlivosť. A práve na základe poznatkov z týchto dvoch činností – návštevnej služby a opatrovateľskej služby vznikla myšlienka vytvorenia zariadenia, ktoré by vytvorilo náhradné rodinné zázemie pre takýchto ľudí.

Kedy prišli prví klienti?

Slávnostná posviacka charitného domu sa uskutočnila 20. októbra 2001 a prví klienti nastúpili 1. novembra, čo je Sviatok všetkých svätých. Čiže my považujeme za našich patrónov všetkých svätých. A naozaj sú situácie, kedy si povieme, že teraz pri nás stáli všetci svätí.

Pamätáte si vôbec na prvých klientov?

V prvý deň nastúpilo osem klientov, medzi nimi aj pán Vendelín. Je to taká symbolika – nastúpil medzi prvými, zomrel ako prvý. Do večnosti nás predišiel 19. marca 2002, kedy slávime sviatok sv. Jozefa, ktorý je považovaný za patróna dobrej smrti. Preto aj smrť je u nás vnímaná nie iba ako koniec, ale zároveň aj ako začiatok niečoho krajšieho, lepšieho, pod ochranou sv. Jozefa.

Život každého z našich klientov je námetom na napísanie knihy. Charitný dom vo Vojčiciach vznikal s myšlienkou, že bude slúžiť predovšetkým tým, ktorí sú úplne osamelí, nemajú žiadnych blízkych príbuzných, prípadne ich rodina o nich z rôznych dôvodov nejaví záujem. Toto prostredie im malo nahrádzať chýbajúce rodinné väzby. A naozaj. Mnohí z našich klientov nemali absolútne nikoho. Niektorí klienti majú svoj celý „majetok“ zbalený v jednej igelitke. 

Svoju-patrónku-si-vo-Vojčiciach-pripomenuli-spoločnou-slávnosťou-9

V zariadení ste za dvadsať rokov pomohli vyše 100 prijímateľom, seniorom. S akými osudmi alebo príbehmi do zariadenia prichádzali?

Život každého z našich klientov je námetom na napísanie knihy. Charitný dom vo Vojčiciach vznikal s myšlienkou, že bude slúžiť predovšetkým tým, ktorí sú úplne osamelí, nemajú žiadnych blízkych príbuzných, prípadne ich rodina o nich z rôznych dôvodov nejaví záujem. Toto prostredie im malo nahrádzať chýbajúce rodinné väzby. A naozaj. Mnohí z našich klientov nemali absolútne nikoho. Pre niektorých bol kontaktnou osobou iba starosta obce či sociálna pracovníčka z nemocnice, odkiaľ k nám boli v ťažkom stave dovezení. Niekedy aj bez základných vecí, potrebných k nástupu, celý „majetok“ zbalený v jednej igelitke. Nehovoriac už o nejakom príjme. V niektorých prípadoch bolo potrebné riešiť dôchodkové dávky, u niektorých sme boli radi, keď sa podarilo vybaviť aspoň dávku v hmotnej núdzi. Na druhej strane sme sa starali aj o klientov z inej kategórie – ľudí, ktorí dosiahli vysokoškolské vzdelanie, počas pracovného života dosiahli určité spoločenské postavenie a náhla choroba alebo úraz úplne zmenili ich doterajší život. Bolo pre nás príjemným prekvapením, keď sa ich rodina uchádzala o umiestnenie mamičky, otecka či iného blízkeho alebo vzdialeného príbuzného, práve v našom zariadení, lebo sa dozvedeli od príbuzných iných našich klientov, že sa tu o ich blízkych dobre staráme. A zaujímavé je, že vtedy vôbec neriešili, že napríklad ich otecko, ktorý má titul pred menom, bude užívať spoločnú izbu s klientom, ktorý predtým žil na ulici. Chceli jednoducho pre svojich drahých to najlepšie.

Niektorí zamestnanci sú tu od úplného spustenia služby. Ako ste sa dozvedeli, že charitný dom pravdepodobne zatvorí svoje brány?

Momentálne sme tu dve, okrem mňa ešte pani kuchárka Monika, ktorá tu pracuje od otvorenia. Ďalší štyria zamestnanci nastúpili v priebehu prvého či druhého roku prevádzky. Všetci ostatní sú služobne mladší. Určité indície o tom, že charitný dom na tom nie je finančne dobre a že sa uvažuje o ukončení služby, tu boli už skôr. Oficiálne sme sa to dozvedeli z úst pána riaditeľa (Cyrila Korpesia, riaditeľ Arcidiecéznej charity Košice, pozn. red.), až koncom októbra počas videohovoru, keďže osobné kontakty a návštevy už boli kvôli pandémii obmedzené. Pamätám si to meravé ticho, ktoré nastalo v miestnosti. Vtedy to bolo rovnako ťažké pre všetkých, bez ohľadu na to, kto ako dlho v zariadení pracuje. Ťažko hľadal slová aj pán riaditeľ, pre ktorého to tak isto nebolo jednoduché. Veľmi vysoko oceňujem a vážim si jeho vyjadrenie, že charita by sa mala robiť tak, ako ju robíme my vo Vojčiciach. Napriek jeho spokojnosti s poskytovaním služby však vedenie bolo nútené pristúpiť ku krajnému riešeniu.

Ako ste to prežívali vy osobne?

So zmiešanými pocitmi… Na jednej strane myšlienka na našich klientov, najmä na tých, ktorí nemajú skutočne nikoho a ktorí prídu o svoju charitnú rodinu, na druhej strane matematika, ktorá nepustí. Ak je príliš veľký rozdiel medzi „má dať“ a „dal“, z čoho sa má zariadenie uživiť? Nedá mi nemyslieť na našich zamestnancov, ktorí by prišli o svoje živobytie. Strata zamestnania neovplyvní iba ich životy, ale aj životy ich rodín. Niektorí majú pár rokov do dôchodku, kedy už sú málo atraktívni pre nového zamestnávateľa. Iní sa potrebujú ešte postarať o malé deti a v čase pandémie nebude jednoduché nájsť si novú prácu. Myslela som aj na ďalšiu kategóriu našich klientov – stravníkov seniorov, ktorým dovážame obedy do domácnosti a to aj počas voľných dní a sviatkov. Donáška obeda je zvyčajne ich prvý kontakt s charitou a na základe tejto skúsenosti mnohí z nich sa potom uchádzajú o pobytovú službu. Určite ani pre nich by nebolo jednoduché riešiť túto situáciu.

Poslednou nádejou bola zbierka, no tá dosť peňazí priniesť nemusela a proces zatvárania ste museli pred koncom roka začať. Čo bolo najnáročnejšie v procese ukončovania služby?

Náročná bola celá táto situácia. Náročné bolo oznámiť príbuzným klientov, že končíme. Neviete si predstaviť to ticho v telefóne. Prvá reakcia bola obyčajne „Prečo…?“ Neprajem nikomu počuť to zdesenie, sklamanie v hlase. Ešte ťažšie bolo oznámiť to klientom. Niektorí neboli schopní to prijať. Mysleli si, že je to len nevhodný žart. Predstavte si, že vám niekto povie, že musíte odísť zo svojho domu, bytu, medzi neznámych ľudí. A môže vám vopred sľubovať, ako vám tam bude dobre, možno lepšie ako tu. Chceli zostať tu – doma, so svojimi.

Ako ste vnímali, že charitný dom pokračuje v službe a nateraz sa ho podarilo zachrániť?

Celý čas sme všetci, klienti aj zamestnanci, boli nastavení tak, že sme dúfali v zachovanie pobytovej služby. Bojovali sme s otázkou, či máme čakať na ďalší zázrak alebo čakať na systémové zmeny legislatívy, ktorá by odstránila nerovnosť financovania medzi tzv. verejnými a neverejnými poskytovateľmi sociálnych služieb. Dúfať v legislatívne zvýhodnenie nízkokapacitných zariadení, ktoré sú na prevádzkovanie drahšie, ako to bolo v minulosti, si ani netrúfam. Ale nádej, že zachránime domov pre našich klientov sme stále mali.

Práca v charite nie je jednoduchá. Krásna myšlienka, úžasná pomoc, avšak často nedocenená, spojená s denným bojom o prežitie. Čo pre vás osobne znamená charita?

Práca v charite naozaj nie je jednoduchá. Je pestrá, rôznorodá a zaujímavá, najmä ak ju človek vykonáva ako tvorivú činnosť. Pre mňa charitatívna práca neznamená len poskytovanie toho či onoho druhu sociálnej služby. Sme neužitoční sluhovia, ak sme urobili len to, čo sa nám prikázalo – povedané rečou evanjelia. V charitatívnej práci je potrebné pridať aj to „navyše“, čo mi nikto neprikázal, ale ja to jednoducho chcem urobiť, lebo si to pokladám za prirodzenú povinnosť. V dnešnej dobe sa tomu hovorí bonus. Záleží od situácie, čo sme ochotní pridať – obyčajný úsmev, prívetivosť, trpezlivosť, čas osobného voľna, angažovanosť vo veciach, ktoré nie sú mojou povinnosťou …. Možností je veľa. Charita je dielom milosrdnej lásky. Je predĺženou rukou Cirkvi. S týmto vedomím je potrebné ju vykonávať. Toto je pre mňa charita. V tomto zmysle ju môže vykonávať každý, bez ohľadu na to, na akom mieste je postavený, či pracuje v charite, alebo na akomkoľvek inom mieste. Robiť charitu pre mňa znamená poľudšťovať svet.