Charitný dom sv. Alžbety: Úprimnosť, ktorá niekedy bolí, ale uzdravuje
V Charitnom dome sv. Alžbety ich už čakalo úplne iné publikum, ľudia bez vlastného domova. Tvárili sa rezervovane, ale keď prišli poníky, niečo povolilo. Smiech miešaný so zdržanlivosťou, krátke otázky a najmä pohľad, ktorý prezrádzal, že v ich životoch nie je veľa dní, ktoré by sa dali označiť ako sviatočné.
Jeden z klientov držal v ruke balíček a trochu nesmelo prehovoril: „Máme tu krásne koníky, darčeky a sme šťastní. V balíčkoch je drogéria. Ďakujem,“ povedal a po krátkej pauze dodal tichším hlasom:
„Aj keď každý z nás má svoj príbeh a nie všetko v živote dobre dopadlo, takéto dni človeku pripomenú, že ešte nie sme celkom sami.“ Veta jednoduchá, ale vyslovená tónom človeka, ktorý dostáva niečo, čo mu nepatrí automaticky.
Mikuláš, dobrovoľník Filip, ktorý si kvôli tomuto dňu zobral dovolenku, priznal, že ho prekvapila otvorenosť klientov: „Najviac sa ma dotkla úprimnosť ľudí v charitnom dome. Povedali aj veci, ktoré by nemuseli. O minulosti, o tom, kde urobili chyby a že napriek tomu sú radi, že niekto prišiel za nimi. To je niečo, čo si človek nesie domov.“
Krízové centrum pre matky s deťmi: Svetlo v priestore, ktorý býva často zatemnený starosťami
V Krízovom centre bolo od prvej sekundy jasné, že tu vládne úplne iná energia. Deti sa okolo poníkov zhŕkli skôr, než sa stihol niekto predstaviť. Hladkali ich, nenápadne kŕmili, šepkali im mená a pýtali sa, či sa môžu povoziť.
Mikuláš len stál a pozeral sa na tú scénu. Niekedy je radosť taká priamočiara, že nepotrebuje komentár. Anjelky rozdávali balíčky a pritom sledovali matky, ktoré s jemným úsmevom sledovali svoje deti. V ich pohľadoch bolo vidieť vďaku za chvíľu normálnosti, za to, že ich deti aspoň na chvíľu zabudli na to, čo ich sem priviedlo.
Jedna výprava, tri prostredia a množstvo chvíľ, ktoré nemožno naplánovať
Mikulášska návšteva trojice košických zariadení nebola o veľkých gestách ani o pompéznych prejavoch. Jej sila tkvie v maličkostiach, ktoré by sa v bežnom dni možno stratili. V opatrnom pridržiavaní ruky, keď senior vstával z kresla. V úsmeve človeka bez domova, ktorý si už dlho nepripadal dôležitý. V rozhovore na prahu izby, kde slová odznievali pomaly, ale úprimne, alebo v detskom smiechu pri hladkaní poníka, ktorý na okamih prekryl všetky starosti.
Tieto nenápadné momenty vytvorili obraz dňa, ktorý síce netrval dlho, no zarezonoval tam, kde sa život občas zredukuje na rutinu a povinnosti.
Veľkú zásluhu na tom mali dobrovoľníci, ktorí venovali svoj čas aj energiu, a rovnako aj majitelia poníkov Lily a Elišky z Klubu priateľov koní n. o. – trpezlivo sprevádzali výpravu, umožnili stovkám rúk dotknúť sa zvierat a svojou prítomnosťou vytvorili atmosféru, ktorú by bez nich nebolo možné dosiahnuť.
A možno aj preto pôsobila mikulášska výprava inak než obyčajná tradícia. Nie ako povinný zvyk, ale ako úprimné gesto ľudí, ktorí sa rozhodli priniesť radosť tam, kde sa vždy zíjde.